The lost hero.

26. june 2012 at 15:22 | Donnie |  Stories
Po dlhom čase nezmyselného prežívania si Reynold uvedomil svoju zbytočnosť. Trvalo mu viac než sedem mesiacov než dospel k názoru, že musí radikálne zmeniť svoj spôsob života. Musí opäť nájsť silu dostať sa medzi ľudí...

Nemusel nič hovoriť, Kate na svojom najlepšom priateľovi zbadala zmenu postoja v momente, keď ho znova uvidela. Reynold ju pobozkal na líce a jemne objal, ona sa usmiala a viac-menej mu zajačala priamo do ľavého ucha: "Reeee-heeeey! Som tak šťastná, že ťa znova vidím!"

Reynold bol chvíľu zmätený, pretože takúto reakciu na svoj príchod si nepredstavoval ani v najkrajších snoch. Istú dobu mal pocit, že všetci jeho priatelia už pomaly, ale isto zabudli na jeho existenciu. "Kate, ani si nevieš predstaviť ako si mi chýbala," zašomral, aby si bol istý, že to nikto iný počuť nebude.
"Kde si trčal celú tú dobu? A prečo si si zmenil číslo?"
Teraz už mierne podráždene kládla otázky. Bolo jej ľúto, že sa jej neozval takmer pol roka.
"Pomaly, pomaly. Poďme si sadnúť... Eh, teda, máš spoločnosť?" Opýtal sa a hlavou ukázal na stôl v rohu miestnosti.
"To je predsa Adam! Zmenil účes," podotkla: "Vedľa neho sedí Emily - jeho nová priateľka. Naproti..."
"Ja viem, kto je naproti," vyštekol: "Pôjdem preč."
"S Adamom ste sa už dlho nevideli." Povedala popri tom ako Reynolda vliekla do spoločnosti.
"Adam, Jane, pozrite kto nás dnes poctí svojou prítomnosťou! Emily, ty si ešte nemala tú možnosť, toto je Reynold."
"Zdravím," nespokojne pozdravil pričom sa nevrlo pozrel na Jane.
"Ahoj," pozdravili a on si prisadol k stolu. Sadol si vedľa Kate - teraz nemohol dopustiť, aby mu ju niekto ukradol.
"Tak, Reynold, som rád, že si späť. Musíme sa častejšie stretávať. Veľa ti toho ušlo zatiaľ čo...no. Povedzme,...máš čas na partičku s bývalými priateľmi?"
"Snáď ti nestačí, že som tu teraz?"
"Reynold nebuď mrzutý!" So smiechom prehovorila Emily a Adam jej, akoby na pochvalu za milú uštipačnú poznámku, venoval dlhý a celkom hlasitý bozk.
"Ew," ozvala sa Jane a znechutene odvrátila pohľad.
"Tak, Reynold, ako sa ti darí?"

"Nie, nepridám sa. Nemal som tam chodiť ani včera. Predsa si videla, čo so sebou robila Jane. Nepotrebujem ju vidieť znova, ani ona mňa...kto by ma vlastne chcel vidieť?...Nie, tentoraz nemáš pravdu, Kate! Prepáč, ale radšej neprídem...Áno, to teda pre teba urobiť môžem. Eeeh, dostaneš ma do hrobu! Aj ja ťa mám rád, vidíme sa."

Keď Reynold dotelefonoval, vzal si z vešiaka svoj tmavý kabát, ktorý mu bol po kolená, obliekol si ho na bielu košeľu, obul si obľúbené čierne topánky, ktoré mu ladili s nohavicami a vybral sa do mesta. Nebolo zrovna najteplejšie, ale dalo sa to zniesť. Kráčal preplnenou ulicou a na tvári mu žiaril bezdôvodný úsmev. Obišiel novo postavenú budovu nemocnice, potom pár stoviek obchodov, niekoľko barov, zabočil do menej obľúbenej časti mesta, prešiel až na koniec ulice, cez chodník medzi zrúcanými budovami starého skladu a pokračoval po zanedbanej ceste.

Jeho cieľom bol borovicový park v strede lesa, ďaleko od rušného prostredia večne žijúceho mesta. Práve tam sa stretol s Kate. Ako vždy, aj teraz bola elegantná. Mala oblečené šaty s kvetovaným vzorom a na nich mala kabát s rovnako veselou farbou akej farby boli jej oči. Okolo krku mala voľne obviazanú šatku. Jej parfum ho očaril hneď keď k nej podišiel bližšie.
"Oproti tebe vyzerám ako tulák, nepríjemný pocit."
"Vďaka," s blaženým výrazom vyslovila a objala ho pevnejšie, než naposledy.
"Vyzeráš dobre, Rey. Príde Jane."
"Ale noták, prečo?"
"Hej, Rey, dobre vieš, že je to teraz medzi vami dosť napäté. Porozprávajte sa."
"Ja neviem či...eh, ahoj Jane...darí sa?"
"Ďakujem," s úsmevom povedala a prehrabla si svoje dlhé hnedé vlasy.
"Nechám vás, užite si deň."

Po dlhej, veľmi dlhej, chvíli mlčania Jane začala rozprávať:
"Veľmi si mi chýbal, ale nemala som veľa odvahy dokázať ti to."
"Oh, mesdames!"
"Psssst, Rey! Veľmi ma mrzí ako si sa zachoval, ako si sa uzavrel. Prekvapil ma tvoj comeback."
"Ďakujem za úprimnosť, Jane."
"Nechaj si tú iróniu."
"Aká irónia? Ehem, prepáč za prízvuk, znova, ďakujem za úprimnosť, Jane."
"Hovorím, až si necháš tú iróniu!"
"Aká irónia, Jane?"
"Toto nemá zmysel..." Jane rýchlim krokom zbehla vyšľapaným chodníkom preč od Reynolda, zatiaľ čo on pozoroval ako mizne v diaľke...

"Prečo si prišiel? Keby si neprišiel, bolo by to iné, možno,...možno...možno by si sa mal lepšie," so slzami v očiach rozprávala v Reynoldovom objatí.
"Ak by som neprišiel, nežil by on, nežila by si, zabil by ťa. Nežil by som ani ja, pretože by som nedokázal žiť vo svete bez teba. Obetoval sa, chlapec."
"Zabil sa..."
"Zabil sa z pocitu viny, že chcel o život pripraviť teba! On by sa tak-či onak zabil, aj keby som neprišiel. Bol slabý na toľkú ťarchu, čo by so sebou musel do konca života niesť."
"Teraz budem do konca života ja dlžná tebe."
"Nehovor to, prosím. Nie si mi nič dlžná. Zabudnime už na to. Je to preč"
"Ak je to preč, prečo si sa s tým tak pridlho trápil?"...

...PRÁSK! Reynold sa vyľakal a z reflexu zažmúril oči. Moment vyčkal, otvoril oči a vtedy sa mu myšlienky spojili a vytvorili celok. Otočil sa a bežal naspäť cestou, ktorou prišiel.
"Eheej, vypadni, ty hajzeľ!" Kričal naňho niekto z pravého rohu, otočil sa. PRÁSK! V ramene zacítil bolesť akoby ho mal v ohni, vytrieštila krv. Zarovno s guľkou padol k zemi.
"Rey, vypadni, bež, do čerta, bež!" Zakričala naňho žena a snažila sa vymámiť z rúk slizkého parchanta.
"Povedal som, aby si držala hubu! A ty sa nepribližuj!"
PRÁSK! Chlapík to vystrelil znova do Reya, ktorý sa teraz už zvíjal v bolesti na ľadovom chodníku medzi budovami starého skladu. Potom sa venoval svojmu. Reynold sa z posledných síl snažil doplaziť k dvojici v rohu spoliehajúc sa, že ho útočník neuvidí - a skutočne ho nevidel. Podopierajúc sa o stenu sa pomaly zodvihol. Chlap mal zbraň položenú na betónovom stĺpe, pri ktorom stál. Reynold ju schmatol a vystrelil do vzduchu.
PRÁSK!... PRÁSK! Reynold znovu padol k zemi. PRÁSK! PRÁSK! PRÁSK! Reynold otvoril oči - nad ním kľačala Jane a so slzami v očiach sa snažila zastaviť krvácanie snáď zo všetkých častí jeho tela, naproti nemu ležal chlap v kaluži krvi...

Reynold znova otvoril oči, zatriasol so sebou akoby chcel zabudnúť na zlé spomienky. "Netrápil som sa. Snažil som sa naučiť žiť normálne. Normálne! A bez ruky...A aj som to dokázal, ale...tie zvuky z hlavy nedostanem nikdy."

Po dlhom čase nezmyselného prežívania si Reynold uvedomil svoju zbytočnosť. Trvalo mu viac než sedem mesiacov než dospel k názoru, že musí radikálne zmeniť svoj spôsob života. Musí opäť nájsť silu dostať sa medzi ľudí...
 

7 people judged this article.

Poll

Do you like this blog?

Yes.
No.

Comments

1 Solomon Rispolo | Email | Web | 30. june 2012 at 16:36 | React

Koukám že už jsou tu odstavce... :)
Mno, musím říct že píšeš hodně zajímavě a že ses za ten rok o dost zlepšila. Hodně se mi líbí ten konec a postava Reynolda, i když nesouhlasím s jeho chováním. :)

Sol.

2 Donnie. | Web | 23. july 2012 at 15:00 | React

[1]: Reynold bol proste len poznačený životnou tragédiou, jeho správanie je v tomto smere úplne normálne.

3 Beatrix | Web | 9. august 2012 at 15:15 | React

Huh? Vo všeobecnosti je to zaujímavé, ale...zmätené, nerozumiem celkom skokom medzi udalosťami, miestami a (tuším aj) časom. A priama reč by mala ísť stále do nového riadku.

Miestami používaš priveľa slov - kabát, ktorý mu bol po kolená (presne toto bolo aj v inej tvojej poviedke) - môže byť jednoduchšie "kabát po kolená", "kabát siahajúci po kolená"...

"pomaly, ale určite zabudli na jeho existenciu" - "pomaly ale isto" sa používa pri procesoch, teda mohol by pomaly, ale isto zabúdať. Jednoducho, musí sa to diať, prebiehať.

Inak sa mi páči atmosféra tvojich poviedok, hoci zo štylistickej stránky by som ti čo to vytkla...ale väčšina chýb je len vecou cviku skúseností. Snaž sa neopakovať slová a minimalizovať počet "som", "byť" (vo všetkých časoch) a podobne.

4 underpressure | Web | 10. august 2012 at 13:25 | React

[3]: Nie, že by som si nevážila Tvoju konštruktívnu kritiku, ale v niektorých veciach Ti musím oponovať. Napríklad mám iný názor na to, čo si napísala v prvom odseku: poviedku som celkom určite napísala naschvál týmto spôsobom. Čo si napísala bolo určite len preto, že si text nepochopila správne, sorry.

Myslím si, že každý autor má obľúbenú špecifickú...frázu, ktorú používa často a rád, tak ako ja rada opisujem "temné" oblečenie svojich postáv...

Vážim si Tvoj názor a som veľmi rada, že si si našla čas na to, aby si si to prečítala a potešila ma svojou kritikou. :<>

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement